Myšlienky

Len naše zrýchlené tepy, dotyky našich tiel a lásku

12. srpna 2014 v 12:34 | Dollie
Konečne som vkročila do bytu s príjemnou klímou a s vidinou postele v jeho izbe do ktorej som túžila upadnúť. Trvalo to síce len nejakú pol hodinku kým som sem došla no vonku bolo tak horúco, že ten pot snáď ani nestihol stiecť a už aj vyschol. Celú cestu som myslela len na to ako si do tej postele ľahnem a aspoň trošku si vydýchnem. A tak som to hneď po príchode spravila. Ani neviem ako a zaspala som. Sníval sa mi krátky sen a už som bola opäť hore.Keď som otvorila oči, videla som ho ako sa na mňa díva. Nevedela som presne odhaliť na čo myslí ale vyzeral šťastne a keď sa na mňa usmial tým jeho bohovským úsmevom vedela som, že aj zamilovane.

-Čo je? - nemohla som si odpustiť otázku
Znova ten nádherný úsmev.
-Milujem ťa.- povedal stručne a pohladil ma po líci.
Nepatrne sa priblížil a jeho ruka ďalej hladila moje líce. Pobozkal ma na nos. Toto som zbožňovala bolo to tak roztomilé až som mala chuť kňučať a pišťať od šťastia. Jeho tvár už teraz bola blízko tej mojej.
-Aj ja ťa milujem- povedala som plná šťastia.

Bozk. Svoje pery pritlačil jemne k tým mojim. Jemnejšie sa už asi ani nedalo. Tými svojimi som jemne chytila prv jeho hornú peru, tak dolnú, jazyk, uhryznutie, kto to v takých chvíľach vlastne dokáže plnohodnotne vnímať? Srdce mi už bilo ako splašené. Jemne ma položil na posteľ. Rukou mi hladil boky, bruško. Ja som tou svojou držala jeho krk, zahrabovala som mu do vlasov, druhou som pomalinky skĺzala po jeho bokoch.

Nachvíľku zastavil, pozrel sa na mňa, opäť sa tak krásne usmial a opäť ma bozkával. Po chvíli som si uvedomila k čomu to celé vlastne smeruje. Pocítila som strach no zároveň chvenie a túžbu. V kútiku duše som si spomínala na svoje myšlienky spred roka, na naše začiatky. Ako som sa bála, že budem len ďalšia na zozname. Vedela som, že to tak nie je no trošku strachu z toho vo mne predsa len ostalo.

Opäť zastavil a akoby mi čítal myšlienky povedal -možno ich pred tebou pár bolo, no odkedy ťa mám inú už nechcem, nikdy - znovu sa na mňa zahľadel a čakal na moju reakciu.
- Tiež iného nechcem- uvedomila som si že mu verím a prestala sa ďalej zamýšľať.
Chcela som si toto zapamätať navždy. Len naše zrýchlené tepy, dotyky našich tiel a lásku, ktorá medzi nami celý ten čas pulzovala.

aj po čase

9. ledna 2014 v 19:31 | Dollie
"Nie som si istý, či na ňu dokážem zabudnúť. Čo keď to bola tá pravá?"
spýtal som sa jej ,keď sme len tak sedeli v aute a popíjali čaj z neďalekej pumpy. Rozprával som o svojej priateľke s ktorou som sa len včera rozišiel.

"Povedz mi, čo ti na nej bude chýbať zo všetkého najviac?" tak táto otázka ma zaskočila. Chcel som reagovať pohotovo ale v hlave som nedokázal vyloviť čo len jednu vec, ktorá by mi na nej chýbala.

"Asi ten pocit, že sa nebudem mať ku komu vrátiť." odpovedal som nakoniec dosť pravdivo aj keď to nebola veľmi odpoveď na to čo sa pýtala. S mojou bývalou to nemalo nič spoločné, povedal som to tak všeobecne. Pomaly mi dochádzalo kam tým mierila.

"A čo ty? Čo by ti chýbalo keby si sa rozišla s tým svojim?" chcel som počuť jej odpoveď.

"Chýbal by mi jeho úsmev a to ako sa na mňa pozerá vždy keď ma vidí.
Chýbalo by mi jeho objatie, ktoré ma vždy prichílilo a jeho stisky keď som mu pár krát plakala na hrudi.
Chýbal by mi pocit, že mám človeka s ktorým si rozumiem ako s nikým iným a ktorému môžem povedať čokoľvek bez toho aby som mala strach, že ma odsúdi alebo mi nepomôže.
Chýbali by mi jeho bozky. To ako stále vie, či ma pobozkať na čelo, pusu alebo krk vzhľadom na situáciu v ktorej sa nachádzame.
Chýbal by mi celý.. lebo on je človekom ktorý tu vždy bol.
Toto všetko by mi chýbalo." odpovedala mi akoby to bolo to najprirodzenejšie čo mohla povedať no mne sa to zdalo skôr ako monológ z nejakého filmu. Vedel som však,že to mala z vlastnej hlavy. Usmial som sa.

"Ty ho fakt ľúbiš, že? " nikdy som neveril, že takú otázku raz položím svojej bývalej z pred troch rokov
"Myslím,že fakt áno. Neviem si ani len predstaviť, že by som bola bez neho." usmiala sa tým svojim krásnym úsmevom.
"Tak to som veľmi rád." tiež som sa usmial. Na nič iné som sa nezmohol. Pichlo ma to pri srdci ale prial som jej to.
"Myslím,že už by som mala ísť. Ver mi, ty si to vážne nikdy nemyslel. Kašli na ňu, zabúdanie nebude také ťažké. Bolo to skôr len o zvyku." mala pravdu.

Vždy ju mala.
Vystúpila z auta, pozdravila a v momente ako zabuchla dvere ma nechala so svojimi myšlienkami.
Mala pravdu pretože aj po tých troch rokoch som stále ľúbil ju.

spomienkové miesto

20. srpna 2013 v 10:00 | Dollie
Toto som našla v jednom zošite keď som dnes upratovala. Dátum: 19.6. Chvalabohu dnes už nemám stavy na napísanie takého niečoho.

Jej kroky boli čoraz rýchlejšie a jej oči čoraz smutnejšie.
V hlave jej vírilo strašne veľa myšlienok.
Už nebola ďaleko ... Po chvíli tam konečne dorazila.

Zahľadela sa na tie schody a po lícach jej začalo stekať strašne veľa sĺz.To bolo to miesto. Miesto, o ktorom vedela,že raz bude jej spomienkové.Pred očami mala schody na ktorých spoločne sedávali.Miesto, kde si prvý krát uvedomila,že je jej.
Sadla si tam a zapálila si cigaretu. Začala spomínať. Vedela,že jej to nijako nepomôže ale proste musela. Z nejakého dôvodu sa ho stále nevedela pustiť. Dokázala by to ale sama nevedela, či to vlastne chce. Spomínala na ich prvú pusu,prvú hádku a uzmierenie. Spomínala na jeho úsmev,aký mal len vtedy keď sa na ňu pozeral. Spomínala na všetky tie krásne slová ale aj na hlúposti,ktoré porobila z pobláznenia. Veci, o ktorých si myslela že niečo znamenajú a že by snáď mohli trvať navždy. Veci, ktoré však teraz boli úplne bezvýznamné a neboli ničím iným než minulosťou. Zrazu akoby cítila jeho dotyky, akoby počula jeho hlas. Ešte stále bol kdesi v jej vnútri. Aj po takom čase ten cit v sebe mala. Aj po takom čase si spomínala na jeho vôňu, nežnosť a jeho pohyby. A vtedy to prišlo.

Opäť ten strašný pocit prázdnoty, opäť tá ťarcha na hrudi. Rozplakala sa ešte viac. Nemala nikoho, kto by to prázdno vyplnil a bála sa, že nenájde nikoho dostatočne dobrého. Toto bolo jej dno. Stav, o ktorom vravela, že nikdy nenastane kvôli hlúpemu chlapcovi. Nevedela ako a kde sa má pohnúť no najhoršie bolo, že nevedela či to má nejaký zmysel. Niečo vo vnútri nej sa ho ešte stále držalo a jej neostálo nič iné ako veriť, že zajtra to bude lepšie.

tak blízko a zároveň tak ďaleko

5. června 2013 v 0:04 | Dollie
Nová rubrika. Poviedky alebo ako to nazvať. Proste čo ma napadne.
Prvý článok do rubriky píšem so zapnutou Evanescence.

Bolo tam. Dievča s neustálym úsmevom na perách ale so slzami v očiach. To,ktoré už istú dobu v sebe dusilo všetky svoje emócie. To, ktoré malo všetko a zrazu nemalo nič.

Bol tam. Chlapec s očami, ktoré poukazovali na nadmerné pitie alkoholu. Ten, ktorý sa snažil proste všetkým ukázať ako nekonečne má všetko v piči. Ten, ktorý mal všetko a zrazu nemal nič.

Boli tam. Len pár centimetrov od sebe no predsa na míle vzdialení. Po tak dlhom čase, ktorý spolu prežili si zrazu nemali čo povedať. Už sa nemohli chytiť za ruky. Už sa nemohli pobozkať. Aj keď práve to bolo to, čo obaja potrebovali. Už nejaký čas si nepatrili. Už nejaký čas sa ani poriadne nevideli. Bola to bolestivá chvíľa. Obaja si potrebovali dokázať, že to prekonali . On prišiel naliaty alkohol a ona fajčila jednu od druhej. Odkedy sa rozišli bol toto ich jediný spôsob ako na toho druhého nemyslieť. Vedeli,že spolu by im bolo najlepšie. Vedeli,že k sebe proste patria.

Ale nemohli. Už viac nevládali. Už nechceli opäť nastúpiť na tú potápajúcu loď, ktorú sa len márne pokúšali zachrániť. Prečo? Prečo keď to tak veľmi chceli proste nemohli? Ako? Ako mohol taký cit len tak zmiznúť? Tie 4 hodinové telefonáty, smsky uprostred noci, ležanie v posteli a túlenie sa k sebe. Tie nekonečné rozhovory o všetkom, čo ich trápilo. Veď sa tak dopĺňali. Veď sa mali tak radi. Čo sa s tým všetkým zrazu stalo?

"Ako sa máš?" spýtal sa chlapec

Zničene, smutne, zbytočne, osamelá, nepochopená, tak strašne mi chýbaš.
" Fajn a ty? odpovedalo dievča

Nepovedal nič. Len sa smutne usmial. Vedel, že táto otázka je zbytočná. Vedel že ona aj tak vie, ako sa skutočne cíti.

Obaja vedeli, že niet cesty späť.
Že tých chýb bolo až príliš.
Toto bolo ich zbohom.

Len náš okamih!! :)

20. srpna 2012 v 23:48 | Dollie
Slnko už dávno zapadlo,na oblohe bolo badať prvé hviezdy a my sme ešte stále ležali na lúke ďaleko od všetkých a všetkého. Milovala som to miesto,vždy som tu tak dokonale zabúdala na problémy. A teraz som ho milovala ešte viac pretože som tu bola s ním. Netušila som koľko je hodín ani koľko tu už sme a bolo mi to jedno. Ležali sme na deke a on mi jemne bozkával krk,potom líce a nakoniec skončil pri perách.
"Ľúbim ťa." -pošepol mi do ucha a na tvári sa mu zjavil ten jeho úsmev a jamky v líčkach.
Nehovoril to často,preto som vedela,že to myslí vážne. Bolo nádherné to počuť.Ten moment bol dokonalý a ja som chcela aby trval navždy.
"Ja teba tiež. Si prvý chlapec ktorého som sem zaviedla.Si prvý ktorého vlastne skutočne ľúbim.
Pobozkal ma. A zas. A zas. Pritúlila som sa k nemu. Bolo krásne cítiť jeho teplé telo,jeho krásnu vôňu. Bolo krásne vedieť,že je to len náš okamih. Doteraz som neverila slovám navždy spolu ale teraz mi to prišlo tak možné,tak reálne. Hladil ma po tvári,brušku,bokoch. Stále sa usmieval a vravel,že je so mnou šťastný. A ja som bola tiež.Stále som sa k nemu túlila viac a viac. Pozorovala som nebo plné hviezd,rozmýšľala som nad tým ako je možné,že v tomto veľkom svete som ho našla. Chlapca tak skvelého až som tomu skoro neverila. Pomaly sa mi zatvárali oči a ja som sa len tešila na krásny sen s ním.

Opäť ma chytilo snívanie. :) Niečo také som vždy túžila a ešte aj túžim zažiť. Snáď sa mi to raz splní.

Nočná prechádzka alebo ako lepšie zaspať.

14. července 2012 v 11:43 | Dollie
"Tak prídem." - povedal a v momente zložil telefón.
Fakt som si nemyslela,že ho toto napadne.Bolo pol 2 ráno a ja som nervózne ležala v posteli,v ruke som zvierala telefón a načúvala som zvukom za oknom. Vedela som totiž,že je schopný prísť. Už som to takmer vzdala a chcela som zhasnúť a ísť spať no v tom mi došla smska:Čakám ťa miláčik,vstávaj a poď ku mne :) Usmiala som sa na mobil a aj napriek strachu,že mi nato určite rodičia prídu som sa obliekla rýchlosťou svetla a potichučky som vyšla von. V momente keď som zavrela dvere som sa začala cítiť úžastne a už som myslela len nato,ako mu dám pusu. Stál na konci ulice a keď ma zbadal usmial sa tak krásne ako to dokáže len on.

"Taká somarina môže napadnúť len teba!" - hovorila som vážnym hlasom ale s úsmevom na tvári.
Pobozkala som ho a opäť som pocítila ten pocit šťastia. Aj po tých pár mesiacoch čo sme boli spolu som ho stále zbožňovala rovnako ako na začiatku. Proste v sebe mal niečo,čo ma donútilo aj o pol 2 výjsť von len aby som bola s ním.
"Ty si nemohla zaspať ja som ťa len prišiel zachrániť." -zas ten jeho úsmev a tie jamky v líčkach.
"Kam teraz?" -opýtala som sa a každým nádychom som vnímala noc.
"Kam len sa bude dať." - chytil ma za ruku a vyšli sme naproti noci.

Ani neviem,čo z toho rána bolo najkrajšie. Či to ako sme ležali na tej lúke,hladil ma a stále mi hovoril aká som krásna a ako ma ľúbi. Alebo to ako nás doháňal ten pes a on sa ma snažil najskôr upokojiť a potom ochrániť. Ale jedno som vedela. Toho človeka som ľúbila strašne strašne strašne moc. A tak som prišla o 5tej ráno domov,ľahla som si do postele s úžastným pocitom a konečne som zaspala.

Tak baby povedzte,ktorá by ste toto nechceli zažiť?? Napadlo ma to,keď som nemohla raz v noci zaspať. Ja by som to určite brala.
 
 

Reklama